|
Bolo to niekedy v polovici 80-tych rokov, keď za dverami nášho bytu na rohožke
ležalo malé šteniatko. Niekto ho vyhodil do chladných aprílových dní.
Bola si to Ty Aidinka. Malé, chutnučké, biele psíča s čiernymi uškami.
Mali sme Ťa doma len 3 dni, ale za ten čas si sa nám zapísala do srdiečka
veľkými písmenami. Odviezli sme Ťa na krásne miesto na Moravu k sesternici,
kde si mala veľký priestor na svoje lotroviny na záhradke.
Žila si veľmi krátko, necelé 2 roky, ale vždy si ma poznala, keď sme prišli,
vrtela si chvostíkom a strašne si sa chcela hrať. To je všetko čo si pamätám,
ale pri pohľade na Tvoje fotky si vždy na Teba spomeniem.
Spomínajú Maťka, Peťko, maminka, ocinko a určite aj sesternica Jitka
|
